Pred niekoľkými mesiacmi sme sa presťahovali do nového domu. Keď sme boli v procese kúpy domu, nájomca, ktorý v dome žil, vtedy nečakane zomrel uprostred obývacej izby. Bola to vraj prirodzená smrť, hoci mal len 40 rokov. Krátko po tom, čo sme sa presťahovali do domu, naša dvojročná dcérka začala hovoriť o duchovi, ktorý žije s nami v našom dome. Nebudeme si klamať- je dvojročná a dvojročné deti sú veľmi, ale naozaj veľmi vnímavé. Keď bolo po Halloweene, stále dokola sme jej museli čítať knižku s halloweenskou tématikou, takže bolo dosť možné, že jej reči o duchovi vznikali na základe obrázkov z tejto knižky. Ale aj tak bolo zvláštne, ako mi vždy hovorila, že duch bol v jej hračkárskom domčeku v suteréne alebo že stojí práve na schodoch či v niektorom rohu. Nikdy sa mi ale nezdalo, že by z ducha mala strach, skôr ho považovala za svojho kamaráta, takže som sa nikdy nesústredil na to, že bývame v strašidelnom dome. Často som duchovi do vzduchu hovoril, že je vítaný, ak chce ostať, ale že ak chce odísť, tiež môže ísť. V skutočnosti som bol asi len na 30% presvedčený, že duch je skutočný a dcérka ho vidí, rozpráva sa s ním a kamarátia sa.